Čo je pravým zmyslom života?

V minulom príspevku sme si vysvetlili, že bežné vnímanie zmyslu života je v skutočnosti len pocit naplnenia svojho života, pocit nepremárnených dní, možno pocit odkazu pre ďalšie generácie. Typicky ide o čas strávený s rodinou, pracovnú kariéru apod. V týchto prípadoch ide ale vždy len o napĺňanie našich vnútorných potrieb, čím sa znižujeme na úroveň zvieracích pudov. K ich napĺňaniu nám pomáhajú rôzne životné stratégie a schopnosti. Medzi takéto stratégie môže patriť obklopenie sa rodinou či využívanie druhých ľudí pre vlastné ciele. Medzi obľúbené schopnosti patrí schopnosť komunikácie s ľuďmi alebo aj schopnosť šoférovať auto, ktorá nám významne zvyšuje dynamickosť a flexibilitu životných aktivít. Ľudia, ktorí sú presvedčení o pravdivosti takýchto cieľov, začínajú vyhľadávať len taký druh aktivít, ktorý im prináša dobrú nálada. A tak sa chcú zabávať, pozerať filmy a počúvať hudbu, ktorá im prináša dobrý pocit, ale nie sú ochotní zavrieť sa sami do izby a niekoľko hodín niečo študovať, lebo táto činnosť neprináša okamžité uspokojenie.

Ak sa ideme baviť o skutočnom zmysle života, musí to byť niečo, čo pretrvá veky a ideálne nikdy nezanikne. Dobrým kandidátom na takýto cieľ sú vedomosti a poznanie, ale môže to byť aj moc. Či už sa rozhodneme pre jedno alebo druhé, osamotený jedinec prácu na takomto cieli nikdy nezvládne sám. V tomto vidím ako hlavný problém celého ľudstva vzájomnú nekoordináciu. Vzájomná nekoordinácia spoločných aktivít môže napríklad za fakt, že síce väzňov vo väzení je vždy viac ako dozorcov, ale ich sebeckosť im nikdy nedovolí premýšľať o spoločnom cieli utiecť ako skupina. Najbližšie ku vzájomnej koordinácii sú dnešné firmy a korporácie. Tie majú väčšinou spoločný cieľ alebo sadu cieľov, ktoré koordinujú menežéri a pracovníci ich vykonávajú. Takto je zaistené, že vedomosti aj moc s nimi spojená pretrvajú aj po smrti jednotlivých zamestnancov či po zaniknutí pracovného pomeru. Takéto spoločnosti nepoznajú klasické pojmy ako dobro alebo zlo, necítia hlad, ale idú si za svojím cieľom, a preto sa nám niekedy zdajú neľudské, ale myslím si , že ich prínos v zachovávaní vedomostí je ďaleko väčší ako zlo, ktoré spôsobujú.

Ak sa budeme snažiť rozšíriť úroveň korporácií na vyššie úrovne, napr na úroveň štátu či dokonca celého ľudstva, môžeme dosiahnuť ešte väčšieho pokroku. Spoločné koordinované úsilie by nám napríklad mohlo priniesť objav teleportov za niekoľko dekád koordinovaného výskumu. Namiesto toho, aby jednotlivé štáty investovali stovky a tisícky miliárd do stavby diaľníc, celé ľudstvo by sa venovalo výskumu ako postaviť teleporty alebo antigravy, ktoré by lietali a nepotrebovali cesty. Po splnení tohto cieľa by sa záujem ľudstva presunul zas k inému cieľu a takto by sa ľudstvo posúvalo obrovskými skokmi vpred. Tak ako máme teraz radu a výkonných menežérov, ktorí zaisťujú chod firmy a jej stratégiu, podobne by existovala centrálna rada ľudstva, ktorá by bola zodpovedná za centrálnu koordináciu.

A tak keď sa bavíme o zmysle života pre konkrétneho človeka, podľa mňa je ním prispieť k zachovaniu vedomostí v rámci nejakej väčšej komunity, prípadne ak je to v jeho možnosti, aj k rožíreniu poznania ľudstva.