Boli obdobia, keď som pomáhal druhým okolo seba. Či už som nosil rok zápisy školských predmetov chorému spolužiakovi, platil v baroch za kamarátov alebo dával bezdomovcom peniaze, jedlo aj oblečenie. Pomáhal som roky s počítačovými problémami všetkým susedom aj známym zadarmo, a niektorým som aj naprogramoval hotové aplikácie. Keď sa na to dívam s odstupom času, bola za tým moja neskúsenosť. Nevedel som, čo v živote chcem a tak som sa snažil žiť ku všetkým dobrý za každú cenu. V podstate som bol ešte taký trtko, ktorý len pláva životom podľa názorov druhých. Našťastie toto obdobie pominulo a časom som zistil, že sa chcem viac sústrediť sám na seba a nielen na druhých. Takisto by sa dalo povedať, že som odolnejší voči manipuláciám druhých a tak sa nedám tak ľahko ovplyvniť ako kedysi.
V zásade takmer všetky dobré skutky zostali zakopané v minulosti bez odozvy. Ak som niekomu požičal peniaze alebo daroval nejakú hmotnú vec či dokonca steam účet, tí ľudia nie sú za to vďační. Dokonca s darovaním digitálnych produktov sú len problémy, lebo mi viacerí písali, aké je heslo tam a tam a mne sa to už po rokoch nechcelo riešiť. S darovanými službami je to o tom istom, jednej spolužiačke som bol spoluručiteľom za úver a dnes si na mňa vôbec nespomenie. Ďalšiemu som pomohol cez otca vybaviť exekútora, inému sponzora na školský výlet, a poďakovanie žiadne.
S bezdomovcami je to asi najhoršie. Nikdy neviete, kto naozaj potrebuje pomoc a kto len odrbáva. Podľa mňa jedno pravidlo je, že čím je bezdomovec tichší a hamblivejší, tým má menej skúseností a tým je spravidla aj zúfalejší a slušnejší. Takí tí otrlejší bezďáci sa nehanbia vás nahlas osloviť a do očí vám klamať. Raz som prispel jednému na ubytko 70 eur, a namiesto toho aby bol ticho a bol vďačný, hneď sa rozbehol za mnou, že má ešte dvoch kamarátov, či neprispejem aj im po 70. Potom som s ním stravil zopár rozhovorov a zistil som ako uvažuje. Tak napríklad zámerne nechcel ísť robiť na stavbu, lebo by si zarobil podstatne menej ako si vyžobral. Niekde na východe mal dom, odkiaľ chodil na týždňové fušky do hlavného mesta si zarobiť. Bežne vyrukoval pri rozhovore s tyým, že sa mu nedari, nech mu prispejem na jedlo, ale jedlo vždy odmietol a chcel len hotovosť. Medzi jeho bežné klamstvá patrilo, že stratil občiansky, jeho deti potrebujú kúpiť školské potreby alebo nemá kde prespať. Večer som ho párkrát videl napitého s ďalšími kumpánmi ako nahlas nadávali na ľudí, ktorí im dali peniaze, akí sú to blbci, ako ich nenávidia apod. Raz som iného bezdomovca zobral na obed. Bol to tak traumatizujúci zážitok, že som to už v živote nespravil. Síce to bola klasická obedová jedáleň, ale ten týpek sa správal tak nevkusne, že celé osadenstvo sa na nás uprene dívalo. Celý čas nahlas grgal a kritizoval jedlo, že aké je to hnusné a ako by to on oveľa lepšie uvaril. Zvrátené uvažovanie o tom, že keď je na dne, tak sa môže už len odraziť od dna a celý život sa mu sám od seba zlepší.
V zásade by sa dalo povedať, že drivá väčšina činov, ktoré považujem za dobré skutky, zostali bez odozvy. Nepomohlo to tomu človeku (z dlhodobého hľadiska), ani sa nijako zásadne nezmenil vďaka tomu. Nanešťastie podobne to oplatí aj pri pohľade z druhej strany. Aj mne počas života pár ľudí pomohlo niečo vybaviť alebo požičať, a nejako to nezostalo výrazne v mojej mysli. Nie som tým ľuďom veľmi vďačný ani im neplánujem teraz kupovať darčeky s odstupom času. Snáď jedinou výnimkou sú moji rodičia, ktorým sa snažím pomáhať, ale aj tak im nikdy nemôžem splatiť všetko, čo do mňa investovali. Záverom by som asi len povedal, že v živote je viac-menej jedno, čo robíme, aj tak to z dlhodobého hľadiska dopadne rovnako. Ak chceme niekomu pomôcť, pomôžme mu bez toho aby sme niečo čakali naspäť, ale ak začneme pochybovať a necítime sa na pomoc, tak pomoc ukončime.
Leave a Reply