Vesmírne hľadanie

Prebudil som sa vo svojej kajute. Chvíľu som pozoroval obrazce na strope nado mnou. Pripomínali mi súhvezdia z mojej rodnej planéty, ktoré som už dlhú dobu nevidel. Naša loď sa rútila kozmom a ani presne neviem kam. Celé to začalo pred 10 rokmi. Žil som si pokojným životom programátora. Ráno som vstal a začal premýšľať nad algoritmami ako zlepšiť svet. Väčšinou sa mi to nedarilo, ale každý večer som svoj výsledok zapísal do Branderberga. Tak sme volali systém pre uchovávanie a simuláciu dát. Branderberg následne v noci spustil simulácie, či daný algoritmus zlepší niektoré z požadovaných kritérií pre život a v prípade úspechu posunul algoritmus a jeho výsledok architektom. Takto sa dostal môj plán odhaľujúci podstatu života k nim. Nikdy som ich nevidel osobne. Ba ani sme nekomunikovali spolu elektronicky.
Vždy prišlo len zamietavé stanovisko. Až teraz sa mi to podarilo.

Architekti prijali môj návrh a nariadili postaviť vesmírnu loď schopnú odolať najväčším tlakom, schopnú prekonávať obrovské vzdialenosti hyperskokmi.
Kvôli tomuto účelu vyvinuli nový materiál schopný adaptovať sa na rôzne nepredvídateľné podmienky. Základ materiálu tvorila akási neurónová sieť schopná učenia a rozvíjania sa. Loď nemala mať klasické jadro v zmysle, že by existoval niekde centrálny procesor, ktorý by všetko riadil. Namiesto toho sa použil decentralizovaný model, kedy miliardy neurónov komunikovali okamžite medzi sebou a vytvárali tak neuveriteľne zložitý systém.

Prešlo 7 rokov od môjho návrhu a prvej simulácie, keď som dostal požiadavku na začlenenie sa do kolektívu nastupujúceho na dlhú cestu. V hre bolo viacero scénarov. Podľa jedného mala na cestu nastúpiť elita reprezentujúca našu civilizáciu, iní architekti zastávali zas názor, že na cestu je nutné vypraviť celé ľudstvo. Skrátka potenciálny výsledok našej operácie mohol zmeniť všetko, v čo sme doteraz verili. Nakoniec riziko prevýšilo neistý výsledok. Rozhodlo sa pre vzorku 50k ľudí. V podstate také menšie mestečko. Loď bola dosť veľká a poskytovala možnosti pre transport takého počtu ľudí.

Konečne je to tu. Dnes odlietame. Chvíľu premýšlam nad tým, ako som sa do toho celého namočil. Zaujal ma signál prichádzajúci z centra susednej galaxie.
Pulzoval v zvláštnom rytme matematických symbolov. Začal som spúšťať rôzne modely, ktoré by mohli analyzovať systém pulzovania zdroja. Akoby mal vlastnú inteligenciu. Jednu hodinu pulzoval podľa Fibonacciho postupnosti, aby sa vzápätí zmenil na prvočíselnú postupnosť a následne na neidentifikovateľnú spleť. Trvalo mi 3 mesiace, kým som na to prišiel. Stál som v sprche a zrazu mi ten nápad sám skočil do hlavy. Čo keď ten signál nikto nevysiela, ale sám signál je zdrojom pre vyššiu inteligenciu? Niečo ako náš vlastný mozog. Ten tiež pulzuje v určitom rytme na základe myšlienok a návykov, ktoré v ňom vytvárame. Ak sú návyky pravidelné, aj rytmus začne vytvárať pravidelný rytmus. Ak panuje v našom mozgu chaos, tak rytmus nebude dávať zmysel. Otázka znela, či je inteligencia dostatočne veľká, aby si uvedomila samú seba. Táto korelácia bola rozpracovaná mojím kolegom programátorom Stanislavom. Určil počiatočné hranice príčinnej súvislosti vedomia. Bol som mu vďačný za jeho prínos. Bez jeho práce by sa môj projekt nikdy nezrealizoval.

Leteli sme niekde medzipriestorom medzi galaxiami. Vzdialenosť bola príliš veľká na to, aby sme leteli len rýchlosťou svetla. Preto bol vyvinutý hypersystém umožňujúci stavať na princípe neustále sa zväčšujúceho vesmírneho priestoru. Systém využíval samotný priestor ako pohon. Detegoval jemné rozdiely v rozmeroch priestoru a každá zmena bola využitá na akceleráciu lode. Toto bola len základná rýchlosť. Neurónová sieť lode, ktorú sme si navykli familiárne volať Aranea, prišla s vylepšením ako znásobiť základnú rýchlosť a pohybovať sa rýchlejšie ako samotný priestor. Preto sme boli schopní priblížiť sa galaxiám, ktoré by sa inak od nás neustále vzďalovali a
väčšinu z nich by sme ani nevideli práve kvôli faktu, že priestor sa zväčšuje rýchlejším tempom ako je rýchlosť svetla. Aranea objavila vzor v pohybe priestoru a bola schopná zachytiť sa na jednotlivé fragmenty priestoru ako pavúk skákajúci po pavučine. Priestor sa nezväčšoval spojito, ale v akýchsi kvantových skokoch. Aranea začala experimentovať so zachytením sa na ďalší kvantový úsek v momente kedy malo prísť k ďalšiemu kvantovému skoku. Toto nám umožnilo prekonávať výrazne väčšie vzdialenosti, než na aký účel bola loď skonštruovaná. Aj táto pozoruhodná vlastnosť bola výsledkom geniálneho dizajnu architektov a ich adaptívneho materiálu.

Už dávno sme neleteli do susednej galaxie, odkiaľ pulzoval prvotný zdroj signálu. Vo vedľajšej galaxii, kam sme leteli najprv, pulzoval útvar zložený z kombinácie plutónia a pantamónia. Sám o sebe však nevykazoval známky inteligencie, akú sme mu pôvodne na základe simulácií prisudzovali. Zistili sme, že vysiela signály veľmi špecifickými vysielačmi. Jeden z nich ukazoval v tom čase smerom k Zemi, a preto sme signál zachytili, ale signál nebol určený nám a smeroval niekde oveľa ďalej. Aranea objavila akési častice pohybujúce sa v smere signálu. Predbežne sme ich nazvali signalióny. Signalióny pripomínali správanie fotónov, ale boli oveľa rýchlejšie a vzájomne sa organizovali akokeby to bolo inteligentné spoločenstvo. Zatiaľ sme neprišli na metódu ako riadiť a kontrolovať tok signaliónov, ale niektorí programátori
zastávajú názor, že tieto experimenty by boli príliš nebezpečné a mohli by sme narušiť niečo, čoho význam plne ešte nechápeme.

Asi pred rokom objavila Aranea zákonitosť v pohybe signaliónov. Niektoré sa pohybovali v jednom smere, a iné zas v opačnom. Zdalo sa zjavné, že ide o obojstrannú komunikáciu medzi nejakými neznámymi bodmi. Aranea skúmala korelácie v ich pohyboch s vonkajšími udalosťami a sprvoti sa zdalo, že signalióny nereagujú na žiadne podnety. Nereagovali na svetlo, tlak, teplotu. Nakoniec sa ukázalo, že ich pohyb je nepriamo-úmerný miere entropie. Hneď sa objavili prvé hypotézy programátorov a architektov na palube. Jedna z nich navrhovala, že signalióny sú priťahované do počiatočného bodu vzniku vesmíru. To by znamenalo zásadný prelom v našich vedomostiach a veľa
by sme sa mohli dozvedieť. Preto Aranea po porade s hlavnými architektami rozhodla o zmene kurzu tak, aby sledoval hlavný prúd týchto záhadných častíc. Odvtedy prešiel už rok a narazili sme na niekoľko ďalších zdrojov alebo skôr opakovačov signálu, cez ktoré prúdili tieto častice. Aranea začala vytvárať trojrozmernú mapu uzlov, ale zatiaľ sme ich mali príliš málo a takisto sme pokryli len veľmi malú časť neznámeho vesmíru.

V kabíne voňali čerstvé vajíčka. Privrel som oči a slastne precítil ich vôňu. Keď som otvoril oči, stála predo mnou Nika. Milujem jej ladné pohyby keď sa presúva po izbe, jej vôňu, jej všetko. Jemne sa na mňa usmiala a položila tanier s vajíčkami predo mňa. Poďakoval som jej a pustil som sa do jedla. Rozjímal som ako dlho sme na ceste a čo všetko sa zmenilo.

Nika bola telepatka. Prví telepati sa objavili niekoľko generácií pred objavom signaliónov. Logicky padlo rozhodnutie, že budú súčasťou našej kozmickej výpravy aj kvôli vzťahom medzi ľuďmi aj z iných, viac skrytých dôvodov. Hlavná rada architektov už dávnejšie pozorovala rastúci trend telepatov v spoločnosti a presadzovala názor, že ide o ďalší stupeň v evolúcii ľudstva. Ich potenciál bol zatiaľ neznámy. Niektorí sa obávali ich príliš veľkej moci a presadzovali kontrolu telepatov, zatiaľčo ostatní boli naklonení im dôverovať. V priebehu rokov ale záujem o nich utíchol. Žiadny telepat nikdy nebol spájaný s negatívnym činom ani aférou. Dokonca sa začínali objavovať prvé zmiešané manželstvá. Spolužitie s telepatkou malo svoje výhody. Samozrejme ste museli akceptovať naprostú úprimnosť, čo ale nebolo také ťažké, nakoľko telepati sami chápali lepšie ľudskú povahu, a tak prirodzene akceptovali naše slabosti, ale aj tajomstvá a nešírili ich ďalej. Ku každému pristupovali tiež akokeby mohol čítať ich myšlienky a aspoň mne to tak prišlo, že boli maximálne úprimní a nikdy neskrývali svoje myšlienky či emócie.

Leteli sme okolo nezvyčajne veľkého zkluku vysielačov signaliónov. Prvá si toho všimla Nika. Vykríkla: Veď ono to myslí! Nika zachytila stopu slabých vĺn psí, ktoré naznačovali telepatické myslenie. Vlnenie bolo zrejme oslabené vzdialenosťou a zvláštnou konštrukciou plášťa našej vesmírnej lode, takže najpv ho nikto nezaregistroval. Po Nike to začali potvrdzovať aj ďalší telepati. Nevideli priamo myšlienky, ale skôr akési záblesky proto-myšlienok. Keď po krátkej porade skúsili pokus o komunikáciu, nedostali žiadnu spätnú väzbu. Opäť raz prišla s nápadom Aranea. Postavila psychické zosiľovače, ktoré výrazne zvýšili možnosti telepatov a usmernili ich do frekvenčného pásma, v ktorom vysielali signalióny. Telepati sústredene v skupine zacielili jednu myšlienku, niečo ako pozdrav. Zrazu sa tok signaliónov značne spomalil. Nastalo desivé ticho. O okamih na to sa nám všetkým v hlavách rozoznel obrovský hukot. Väčšine posádky popraskali ušné bubienky a tryskala krv z uší. Zvyšní umreli väčšinou na poškodenie mozgu.

Prežil som len ja. Zvierajúc Niku v náručí som pochopil svoj omyl. Signalióny nikdy neboli inteligentné. Celý vesmír bol jedna obrovská bunka, ktorá sa riadila len naprogramovanými inštinktami a na naše signály reagovala chemickou reakciou silnejšou ako sme čakali. Keď sme ju oslovili, vnímala to ako útok a poslala na nás svoju obranu. Či je náš vesmír súčasťou väčšieho celku, sa už nikdy nedozviem, ale bez Niky mi už na ničom nezáležalo. S úsmevom na perách som si podrezal krk a zvalil sa vedľa Niky na zem.