Počas života sa nastavujú limity v našej mysli. Nastavuje ich naša rodina, škola, priatelia, práca, spoločnosť a vlastne všetko, čo zažívame. Zvyčajne sa týkajú nastavenia toho, čo je normálne a čo nie. A tak vznikajú jemné rozdiely medzi spoločnosťami, kde niekde je normálne si variť guláš zo psov a inde to odsudzujú. V Ázii je bežné variť pokrmy z hmyzu, hadov alebo opíc, ale u nás by to ľudia s hnusom kritizovali. Vo vyspelých západných civilizáciách je bežné akceptovať LGBT, ale u nás sa na nich stále dívame s pohoršením.
U zločincov je to v ich mysliach zaujímavé. Prekročili ďalšiu psychologickú bariéru a nemajú morálne zábrany kradnúť alebo zabíjať druhých. V prípade politikov či vojnových generálov im nerobí problém vydať príkaz, ktorý zničí životy tisícov či miliónov ľudi. Dokážu tento príkaz vydať a aj ďalej žiť s týmto vedomím. Kritika od ľudí, ktorí túto psychologickú bariéru ešte neprekročili, ich nezaujíma, lebo im nemôžu rozumieť.
Medzi ďalších ľudí, ktorí porušujú psychologické bariéry, sú všetci výnimoční ľudia, ktorí niečo výnimočné dokázali a ktorí žijú svoje životy mimo bežnú spoločnosť. Typicky sú to podnikatelia, športovci, speváci, rôzne celebrity. Tiež sa bežne nestýkajú s normálmi nad nevyhnutnú mieru, pretože chápu čas strávený s nimi ako neproduktívny a nezaujímavý.
Silné psychologické bariéry vytvára naša rodina. Stanovuje nepísané pravidlá ako spoločný obed, večierka v určenom čase či tón reči v spoločnosti druhých. Stanovuje ako sa máme správať v rámci rodiny a ako máme smútiť v prípade straty rodinného príslušníka. Vybočiť z tohto rámca je nemysliteľné a hlboko odsudzované druhými.
Vlastne čokoľvek, čo vybočuje mimo priemernosť a naučené správanie, je kritizované a odsudzované bez snahy o logický pohľad. Podľa mňa by sme sa mali snažiť každý týždeň urobiť aspoň jednu vec vybočujúcu z rytmu priemernej spoločnosti a búrať svoje psychologické limity. Ideálne tak, aby sme pri tom neohrozili druhých. Potom sa budeme cítiť slobodní.
Leave a Reply